Život v byte
Od mala som vyrastala v bytovke. Keď sa rodičia sťahovali do nášho bytu bolo to úplne nové sídlisko. Byt bol krásny, štvorizbový o celkovej rozlohe 100 m2. Hneď oproti bola obrovská škôlka a kúsok nižšie nákupné centrum. Proste radosť žiť.
Bolo tam všetko čo človek potrebuje hneď po ruke. Doktor, pošta, obchody, cukráreň, športový areál, obrovská základná škola. Pomerne blízko bola aj železničná stanica a dostupnosť priamo do centra mesta absolútne bezproblémová.
Rodičia tento byt kúpili približne v 80. rokoch minulého storočia. V tej dobe boli pomerne výhodné podmienky na získanie hypotéky. Neviem presne ako vtedy fungoval systém. Ja som sa narodila až tak o 10 - 15 rokov neskôr.
Rodičia tam v podstate žili cca 30 rokov. Moja časť života v tomto byte bola len 12 rokov. Život v byte je veľmi pohodlný. Myslela som si, že nič lepšie nie je. V podstate som sa nemusela o nič starať ( okrem domácich prác, ktoré sa mi ako dieťaťu samozrejme robiť nechcelo :)). Až sme sa jedného dňa museli sťahovať do otcovho rodičovského domu.
Život v dome
Dom bol samozrejme starší. Mal približne 40 rokov a na takom dome je v podstate veľa roboty. Záhrada mala 1000 m2. Mali sme aj políčko kde sa pestovala zelenina a na najväčšej ploche zemiaky.
A tu začínali ozajstné domáce práce. Bolo potrebné kosiť trávnik, ryľovať záhradu, okopávať zemiaky, trhať burinu. Potom tu boli ďalšie „údržbárske“ práce.
V dome sa prednostne kúrilo pevným palivom. Teda uhlím a drevom. Takže bolo treba rúbať drevo, odhadzovať uhlie, čistiť kotol, vynášať popol. Nie je to ľahká robota no ja som rodičom so všetkým pomáhala. No na počudovanie ma manuálna práca veľmi bavila.
Starostlivosť o dom je náročná no človek to robí pre seba a pokiaľ ho táto práca napĺňa a baví tak je to to najlepšie čo sa mu môže stať.
Takto som sa rozhodla, že až raz budem riešiť vlastné bývanie určite to bude dom.
Životný smer
Neskôr som sa rozhodovala kam na strednú školu. Veľmi ma bavili kvetiny a ako dieťa som chcela byť kvetinárka až raz moja staršia sestra doniesla domov od svojej spolubývajúcej na internáte výkres, na ktorom bola nakreslená záhrada v pôdoryse.
Bolo to veľmi pekné a strašne sa mi páčilo. Sestra mi povedala, že jej spolubývajúca študuje záhradnú architektúru a vtedy som vedela, že to je to čo chcem robiť. Keď som si vyberala zameranie dostal sa ku mne letáčik zo strednej odbornej školy stavebnej v našom meste kde boli vypísané študijné odbory a jeden z nich bol práve záhradná architektúra.
A vtedy bolo rozhodnuté. Podala som si prihlášku a išla som na pohovor. Sklamaním pre mňa bolo, že pre malý záujem neotvorili môj vybraný odbor. Tak som bola nútená prejsť na iný.
A tak som sa dostala na pozemné staviteľstvo. Začal školský rok a časom som zistila, že aj keď to nie sú záhrady čo kreslím tak aj tieto pôdorysy sú veľmi zaujímavé. A tak som zistila, že toto je tá práca, ktorá ma napĺňa.
V neskoršom ročníku som sa zoznámila s mojím terajším manželom. Boli sme spolužiaci takže sme mali veľa spoločného. Spoločne sme aj nastúpili na vysokú školu. Samozrejme stavebnú.
On mal otca strechára takže s ním chodil na brigády ešte počas strednej školy. Môj otec bol strojár takže veľa praxe som nezískala. Po úspešnom absolvovaní vysokej školy sme sa zobrali a prišla otázka na bývanie.
Veľmi sme chceli žiť v dome a od začiatku sme vedeli, že si ho chceme samy aj navrhnúť aj postaviť. Potrebné vzdelanie sme na to získali akurát tá prax (teda aspoň z mojej strany) nebola až taká veľká.
No vedeli sme, že to zvládneme lebo sme odhodlaný a vytrvalý. A tak sme sa rozhodli postaviť si svoj vysnívaný dom.
Foto zdroj Pixabay
Sdílet 
